október, 2017

Filter
30sep - 1oktCelý deňCelodiecézna púť k milostivému obrazu Ružencovej Panny Márie - Obišovce, Diecézne sanktuárium
1oktCelý deňPúť nalomených sŕdc - Šaštín - Stráže, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
1oktCelý deňKoinonia Ján Krstiteľ – modlitby za uzdravenie – Ľutina, Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky
7oktCelý deňFatimská sobota – Nitra – Kalvária
7oktCelý deňPúť ružencových bratstiev (11. ročník) - Šaštín - Stráže, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
7oktCelý deň2. púť rómov - Smižany
7oktCelý deňFatimská sobota - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
7oktCelý deňFatimská sobota – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
7oktCelý deňFatimská sobota – Hora Zvir, Litmanová
7oktCelý deňFatimská sobota – Rajecká Lesná – Frivald
8oktCelý deňMalá púť – Hora Zvir, Litmanová
8oktCelý deňJesenná púť – Turzovka – Hora Živčáková
13oktCelý deňMimoriadna púť - storočnica fatimských zjavení - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
13okt - 15Celý deň75. púť radosti - Vysoká nad Uhom, Domček Anky Kolesárovej
14oktCelý deňPúť za kňazov - Šaštín - Stráže, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
30okt - 1novCelý deňPúť k Ružencovej Panne Márii - Senohrad

ĽUTINA

História pútnického miesta
Tradícia o zjaveniach na Ľutinskej hôrke hovorí toto: 19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára) išla Zuzana Fekete s troma deťmi zbierať huby na ľutinskú horu. Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri Kaplnke sv. Mikuláša s prameňom Svätý kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na svätého Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu. Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v cerkvi, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať svätej liturgie a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol. Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú mamu, ktorá im zakázala o tejto udalosti hovoriť. Ani kňazovi Zuzana nepovedala nič.
Svätec sa jej zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril. Neuverili jej ani ľudia a nazvali ju „bláznivou Zuzanou“.
Jedného dňa ráno, keď zvonili na „Anjel Pána“, sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť. Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský (diecézny) a tretí lekár – psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná – nevysvetliteľná. Otec Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postavil ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím“. Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím“. Od tej chvíle začala Zuzana rozprávať a miestny duchovný i veriaci jej uverili.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil svätý Mikuláš na mieste, kde teraz stojí Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky a požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Na dôkaz ich stretnutia daroval svätý Mikuláš Zuzane Mariánsku ikonu, ktorú mala dať otcovi duchovnému, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu. Zuzana ikonu zaniesla otcovi Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora. Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal svätý Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú Mariánsku ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej. O týchto udalostiach spísali zápisnicu, ktorú otec Rojkovič poslal na Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove.
Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Zistilo sa, že Zuzana je duševne i telesne zdravá a že obsah zjavenia v ničom neprotirečí vieroučným a mravným zásadám katolíckej cirkvi.
Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila.  24. mája 1855 poslal Svätý Otec Pius IX. Apoštolské breve, kde sú zapísané všetky odpustky, ktoré možno na Ľutinskej hore získať.

Text breve znie:
PIUS IX. pápež
Na trvalú pamiatku. K zveľadeniu náboženstva veriacich a k spáse duší z nebeských pokladov Cirkvi, vedení zbožnou láskou, milosrdne v Pánovi udeľujeme všetkým a jednotlivým kresťanským veriacim obojeho pohlavia ozaj ľutujúcim, keď pristúpili k svätej spovedi a nasýtili sa svätým prijímaním, ktorí zbožne navštívili gréckokatolícky chrám na území obce Ľutina prešovského biskupstva, nedávno vystavaný k úcte Bohorodičky Panny do neba vzatej, v deň kedy podla rítu sa slávi sviatok Nanebovzatia Panny Márie a ďalších sedem dní bezprostredne nasledujúcich v jednotlivých rokoch, a tam vyslali zbožné modlitby k Bohu za svornosť kresťanských panovníkov, za vykynoženie bludov, za povýšenie Svätej Matky a Cirkvi. Každý kresťanský veriaci môže získať raz plnomocné odpustky a odpustenie všetkých hriechov, keď to predpísané vykoná hociktorého roku, ktorý si sám vyvolí.
Okrem toho veriacim, ktorí skrúšeným srdcom navštívia uvedený chrám v hociktorý z ôsmych dní a na hore uvedené úmysly sa pomodlia, zmenšujeme im sedem rokov a toľko isto kvadragén im uložených, alebo iné z hociktorých kajúcich pokút zvyklou formou Cirkvi. Nič protivného tomu nemôže byť na prekážku. Platí to v prítomnosti i na večné budúce časy.
Dané v Castelgandolfo,
pečatené prsteňom Rybára,
dňa 11. Mája 1855 v deviatom roku nášho pontifikátu.

Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu kaplnky Nanebovzatia Panny Márie. Dvaja kurátori putovali cez Viedeň, Budín, Transilvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal zo sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc. Udalosti zázračných uzdravení z prvých rokov po zjavení sú zaznamenané v zápisnici a uložené vo Vatikánskych archívoch.
Veľký počet pútnikov vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali stavať ďalšie kaplnky. Je to kaplnka svätej Anny, kaplnka svätého Kríža a kaplnka svätého Mikuláša pri prameni. Posledná z nich bola dokončená v roku 1930.

História Baziliky minor
Do roku 1855 bola Ľutina filiálkou rozsiahlej hanigovskej farnosti. Udalosti roku 1851 spôsobili, že sa fara presťahovala do Ľutiny. Pôvodný chrám, ktorý stál v strede terajšej farskej záhrady, bol, ako obvykle v tých časoch na dedinách, drevený. Tieto chrámy boli stavané a maľované v haličskom slohu. Ich autormi boli zväčša haličskí majstri. Ľutinský chrám sa od ostatných líšil tým, že ho staval neznámy kežmarský majster v gotickom slohu. Jeho veža bola vysoká 22,8 metrov. Táto stavba bola jedinečná v celej Šarišskej župe. Okrem pôdorisu, ktorý je v budapeštianskom štátnom archíve sa nám zachoval aj nákres chrámu.

Na prelome storočia už neboli jeho priestory vyhovujúce, preto sa diecézne vedenie a farnosť rozhodli, že postavia nový kamenný chrám. Stavbu začal vtedajší správca farnosti otec Anton Rojkovič. Obetavosťou mnohých veriacich bola stavba v roku 1908 dokončená. Konsekroval ju vtedajší prešovský biskup Ján Vályi (1883-1911). Drevený chrám zhorel krátko pred dokončením nového roku 1908.
V roku 1950, kedy bola gréckokatolícka cirkev násilne pripojená k pravoslávnej, sa život vo farnosti skoro zastavil. Bolo to vidieť na chátrajúcom chráme, ale najmä na dušiach veriacich.
V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. Od roku 1968 do roku 1975 bol miestnym správcom otec Nikefor Petraševič. Od roku 1975 do roku 1991 bol správcom farnosti otec Cyril Jančišin. Za jeho účinkovania dostala celá farnosť novú vonkajšiu i vnútornú krásu. Postupne sa mu spolu s veriacimi, za politicky ešte vždy ťažkej situácie pre cirkev, podarilo obnoviť budovu farského úradu a v rokoch 1981-1984 urobiť generálnu opravu chrámu. Autorom vnútornej maľby, okien, bohostánku a ikôn vo svätyni je akademický maliar Mikuláš Klimčák. Ostatné zariadenie interiéru navrhol Ing. Arch. Marián Sitarčík.
Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo. Dôkazom toho bol záver Mariánskeho roku 1988, kedy na púti – vtedy ešte  ordinár Mons. Ján Hirka, prečítal Apoštolské bréve, ktorým Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil tento chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR. Radosť tejto chvíle bola pre mnohých odmenou za mnohé, často i skryté utrpenia spojené s púťami.

Text breve znie:
JÁN PAVOL PP. II.
Na trvalú pamiatku
Medzi vynikajúce stavy prešovskej eparchie v Československu právom sa zaraďuje farský chrám Panny Márie Nanebovzatej v Ľutine, umelecky vyzdobený, ku ktorému veriaci eparchie a susedných diecéz často putujú uctiť si obraz Bohorodičky – Matky Jednoty – a s dôverou prosiť o jej nebeskú pomoc. Preto keď najdôstojnejší otec Ján Hirka, prešovský ordinár – ad nutum Sanctae Sedis – listom zo dňa 8. mája minulého roku, poslaný aj menom duchovenstva a ľudu, žiadal, aby sme tento chrám poctili názvom a hodnosťou Basilica Minor. My, na znamenie našej otcovskej blahovoľnosti na konci tohto Mariánskeho roku s túžbou vyhovieť tak v Kristu milovaným synom Prešovským, s radosťou chceme vyhovieť aj prosbám najdôstojnejšieho otca ordinára. Teda z rozhodnutia kongregácie pre božský kult, ktoré nám predložili, a ktoré My schvaľujeme z Apoštolskej našej moci silou tohto listu navždy tento farský chrám, o ktorom sme sa zmienili, ozdobujeme titulom a hodnosťou BASILICA MINOR, so všetkými právami a liturgickými výsadami, ktoré prislúchajú chrámom, týmto titulom pocteným, pri zachovaní však všetkého, čo podľa Dekrétu o názve Basilica Minor zo dňa 6. júna 1978 vydaného treba zachovať. Napokon tento náš list i teraz i na budúce, podľa našej vôle má platiť a nech mu nie je nič na prekážku
Dané v Ríme u svätého Petra
Pod prsteňom Rybára, dňa 22. júna v Mariánskom roku 1988,
V desiatom roku nášho pontifikátu.
Ján Pavol PP. II
Augustinus card. Casaroli
pre verejné záležitosti Cirkvi

Prvý prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ sa v roku 2007 rozhodol zväčšiť baziliku, aby bola nielen dôstojným, ale aj príjemným centrom pútí. Bazilika bola počas prestavby rozšírená o dve bočné lode so samostatnými vstupmi, čím priečelie získalo typické znaky baziliky. Pôvodné okná s vitrážou akademického maliara Mikuláša Klimčáka dnes zdobia pribudované bočné lode. Priestor, kde sa predtým nachádzali, je otvorený a spája prístavbu s jadrom – hlavnou loďou – pôvodnej baziliky. Obe pristavané lode majú vlastné chóry. Pravá – východná loď slúži aj ako farský chrám. Jej súčasťou sa stal zrekonšruovaný barokový ikonostas z Chrámu sv. Paraskevy z Novej Polianky z roku 1766. Za touto loďou sa nachádza farská sakristia. Ľavá – západná loď je ukončená veľkou sakristiou baziliky. Nová bazilika sa tak stala nielen dominantou Ľutiny, ale aj symbolom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovesnku, lebo podobne ako ona “povstala z popola starého chrámu” (ktorý zhorel tesne pred jej dokončením), aj naša cirkev “vstala z mŕtvych”. 16. augusta 2009 bola rozšírená bazilika slávnostne posvätená na hlavnej mariánskej púti prešovským arcibiskupam a metropolitom Jánom Babjakom SJ, za účasti sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ , arcibiskupa Edwarda Nowaka a ďalších šiestich biskupov.

9. júna 2010 bola Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky pričlenená zvláštnym Putom duchovného príbuzenstva k Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme s privilégiom plnomocných odpustkov.

Text breve znie:
Pápežská bazilika Santa Maria Maggiore, prvý chrám, ktorý bol
zasvätený Presvätej Bohorodičke, sláva a hrdosť Efezského snemu, po celé
stáročia vynikal v nábožnosti Božieho ľudu a osobitne rímskych biskupov,
ktorí ju výdatne sprevádzali duchovnými dobrami.
K obnoveniu duchovného puta s liberiovskou pápežskou bazilikou
prispieva osobitný vzťah označený pomenovaním PUTO DUCHOVNÉHO
PRÍBUZENSTVA. Na jeho základe sa odporúčajú Apoštolskej penitenciárii
predložené prosby, aby priznala v jednotlivých prípadoch nasledujúce
plnomocné odpustky, akým sa teší aj sama bazilika Santa Maria Maggiore,
a to:
1.Na chrámový sviatok zasvätenia baziliky Santa Maria Maggiore, teda
5. augusta;
2.Na sviatok, ktorému je zasvätený vlastný chrám;
3.Na všetky slávnosti Bohorodičky Panny Márie;
4. Raz do roka v deň, ktorý si má slobodne zvoliť každý veriaci jednotlivo;
5.Vždy, keď sem prídu pútnici v skupine prejaviť náboženskú úctu.
Tieto odpustky boli povolené za zvyčajných podmienok.
Chrám: BAZILIKA MINOR
Zasvätenie: ZOSNUTIE PRESVÄTEJ BOHORODIČKY
Miesto: ĽUTINA
Archieparchia: PREŠOVSKÁ
Tento chrám je zapísaný v zozname baziliky zároveň s dokladom
Apoštolskej penitenciárie, ktorým boli odpustky riadne priznané.
Toto svedectvo sa dáva preto, aby sa veriaci alebo pútnici o ňom
dozvedeli na rast vo svojej zbožnosti a jej upevnenie.
Dané v Ríme 09.06. 2010
Podpisy: Svätej rímskej Cirkvi kardinál
Bernard Francis Card. Law
archipresbyter Liberiovej pápežskej baziliky
Od legáta kapituly
Mons. Ciro Bovenzi

3. novembra 2010 sa začalo s úpravou bývalého farského sadu nad bazilikou, ktorý bol dlhé roky opustený a na jeho mieste vyrástli dve nové kaplnky, spolu s dvanástimi spovednicami.Tie boli dokončené v auguste 2011.
20. augusta, prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ posvätil dve nové kaplnky, z ktorých jedna je zasvätená blahoslaveným gréckokatolíckym mučeníkom – biskupom Pavlovi Petrovi Gojdičovi OSBM, Vasiľovi Hopkovi a rehoľnému kňazovi Metodovi Dominikovi Trčkovi CSsR a je na nej osadený umelecký reliéf od akademického sochára Otmara Olivu, ktorý bude aj budúcim generáciám pripomínať vernosť gréckokatolíckych biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich v utrpení počas komunizmu, ale aj vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu v roku 1968. Druhá kaplnka je zasvätená sv. arcibiskupovi a divotvorcovi Mikulášovi. Posvätil aj dvanásť nových spovedníc a obnovený kríž na skale nad areálom baziliky.                                                                                                                                                                                                                                                                  20. august 2011 bol významný aj vďaka tomu, že bazilika bola obohatená o relikviár s relikviou (krvou) bl. Jána Pavla II., ktorú Prešovskej archieparchii daroval krakovský arcibiskup a metropolita kardinál Stanisław Dziwisz.

V tom istom roku sa začalo s prestavbou Ľutinskej hory. Vymenili sa drevené prehnité kaskády na železobetónové a vydlaždil sa liturgický priestor.

Keďže farský sad bol veľký, na jeho mieste začal vyrastať Miniskanzen drevených chrámov. 30. novembra 2011 bola otvorená prvá časť miniskanénu. Ide o desať zmenšených makiet drevených chrámov – skvostov ľudovej sakrálnej architektúry z východného Slovenska.

Februárová fatimská sobota v roku 2012 sa v pútnickej Ľutine začala výnimočne. Prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ v Kaplnke sv. Mikuláša, v areáli Baziliky minor, k verejnej úcte uložil a požehnal relikvie sv. arcibiskupa Mikuláša, lýcijskomyrského divotvorcu. V sklenenej vitríne je uložená ampulka s myrom – vonnou mannou, ktorá vyteká zo sarkofágu sv. Mikuláša v talianskom meste Bari, ako aj relikvia II. stupňa z odevu sv. Mikuláša. Zároveň sú v nej uložené aj certifikáty potvrdzujúce pravosť týchto relikvií.
Text bol so súhlasom správcu pútnického miesta Ľutina prevzatý z www.bazilikalutina.sk.

 

 

Tlačová kancelária
Konferencie biskupov
Slovenska
Výveska.sk Informácie o bohoslužbách,
kostoloch a farnostiach
Dom Pútnika,Trnava
OZ Spojené ruky
Liturgia hodín Slovenský betlehem
Rajecká Lesná
Pamiatky na Slovensku Zaex, distribúcia
kresťanskej literatúry