jún, 2019

Filter
30máj - 9júnCelý deňTuríčna novéna - Gaboltov, Farský kostol sv. Vojtecha - Mariánska diecézna svätyňa
1júnCelý deňFatimská sobota – Metropolitná púť kňazov – Ľutina, Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky
1júnCelý deňFatimská sobota - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
1júnCelý deňFatimská sobota - Šaštín, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
1júnCelý deňPRAVIDELNÁ MESAČNÁ PEŠIA PÚŤ BRATISLAVSKÁ KALVÁRIA – KAČIN - MARIANKA
2júnCelý deňDoľany - Púť k sv. Leonardovi
7jún - 9Celý deňSlávnosť zoslania Ducha svätého - Šaštín - Stráže, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
8júnCelý deňFatimská sobota – Rajecká Lesná – Frivald
8júnCelý deňPúť zdravotníkov - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
8jún - 10Celý deňTuričná púť - Šaštín, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
13júnCelý deňFatimská slávnosť - Višňové
15júnCelý deňPÚŤ SVETOVÉHO APOŠTOLÁTU FATIMY ČIECH A MORAVY – Turzovka – Hora Živčáková
15jún - 16Celý deňPúť k Najsvätejšej Trojici – Rajecká Lesná – Frivald
16júnCelý deňTrojičná púť - MARIANKA
20jún - 28Celý deňPúť k Božskému Srdcu Ježišovmu - Litava
21júnCelý deňPúť onkologických pacientov – Rajecká Lesná – Frivald
22júnCelý deňPúť z Bindtu do Závadky - Bindt
28júnCelý deňPúť na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - Slávnostné vyhlásenie povýšenia na Baziliku Minor - Hronský Beňadik
28jún - 30Celý deňPúť na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - Tesárske Mlyňany
29júnCelý deňPúť motorkárov - Šaštín, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
29júnCelý deňSv. Peter a Pavol – odpust baziliky – Púť rodín – Ľutina, Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky
29júnCelý deňPútnická svätá omša k bl. Zdenke Schelingovej - Podunajské Biskupice
29júnCelý deňPútnická sv. omša k bl. Zdenke Schelingovej - Trnava, Kaplnka Provinciálneho domu Milosrdných sestier Svätého kríža
29jún - 30Celý deňPúť rodín - hlavná púť - Višňové

HRAD GÝMEŠ

Patrocínium:
Hlavná púť:
Kontakt: Rímskokatolícky farský úrad, Farnosť Nitra – Horné mesto, Samova 2, 949 01 Nitra
Telefón: 037/651 30 91
webová stránka: www.hmnitra.fara.sk
e-mail: nitra.hm@nrb.sk
mapa: https://www.google.com/maps/d/u/0/edit?mid=140HrXJ9hSp_tqZSU4qRuYWyqg50

Hrad Gýmeš je menej známe pútnické miesto. Aby sme mohli lepšie pochopiť pôvod a tradíciu pútí na tomto mohutnom hrade (dnes zrúcanina) treba v skratke predstaviť históriu hradu, ktorá je osem storočí previazaná so šľachtickým rodom Forgáčovcov. Gýmeš bol ich rodovým sídlom a preto mal pre členov rodu významné postavenie už od stredoveku.
Počas Rákociho povstania na začiatku 18. storočia patril hrad Šimonovi IV. Forgáčovi. Ako prívržencovi povstania mu hrad skonfiškovali a stal sa kráľovským majetkom. Cisár Jozef I. hrad predal českému kancelárovi Jánovi Vratislavovi. Strata rodového sídla bola pre ostatných členov rodu nepredstaviteľná a tak ho v roku 1712 vykúpil biskup Pavol IV. Forgáč a v roku 1718 ho dostal od kráľa Karola III. do dedičného vlastníctva.
Pavol IV. urobil na poškodenom hrade rozsiahlu rekonštrukciu, ktorá sa začala v roku 1713. Z časti hradu vybudoval posvätné hradné územie zvané hradná tercia „Arx Tertia“, ktorej patrónom sa stal sv. Ignác z Loyoly, ktorý bol zároveň aj patrónom hradu. Z pôvodného neskorogotického paláca dal vybudovať barokový kostol sv. Ignáca z Loyoly, na počesť ktorého tu bývali slávne hody s veľkou parádou až do roku 1846. Používalo sa tu vzácne omšové rúcho vyšívané vlasmi grófky Emerencie Révayovej. Pod touto kaplnkou bola rodinná hrobka Forgáčovcov s veľkým krížom z alabastru. Z priestorov Detrikovho paláca vybudovali sakristie, kde v strednej miestnosti bola kaplnka sv. Pavla. K západnej časti kostola pristavali kaplnku sv. Jána. Vstup do tohto posvätného miesta viedol cez bránu v múre, ktorý oddeľoval nádvorie. Tu vítal návštevníkov verš z Jóbovej knihy. Potom nasledovalo schodište, ktoré malo po bokoch 6 sôch svätcov s datovaním 1720. V severozápadnom kúte stála socha Panny Márie, v protiľahlej časti socha sv. Ignáca. Z hlavnej veže pravdepodobne urobili zvonicu s dvoma zvonmi. Menší pochádzal z roku 1720 a druhý z roku 1751. Prvý neskôr inštalovali do jelenského kostola, kde ho zrekvirovali v prvej svetovej vojne a ten z roku 1751 daroval Karol II. Forgáč do kostola v Hosťovej, kde sa dodnes nachádza.
V stavebných aktivitách Pavla IV. pokračoval jeho syn Pavol V., resp. neskôr obaja spolu obnovovali hrad. Pavol IV. sa trvalo až do svojej smrti zdržiaval na hrade.
V životopise Pavla V. Forgáča sa píše: „Ten, kto sa z Nových Zámkov pohne smerom hore cez Nitriansku dolinu, trochu po pravej ruke už z diaľky vidí Gýmešský hrad. Je bližšie ku všetkému no zároveň vzdialený k ľudským príbytkom na hodinu cesty. Obklopuje ho buková hora, pre ktorú je príznačné upokojujúce, tajuplné ticho. Toto Forgáč potreboval, pretože spomedzi všetkých mníšskych rádov sa najviac prikláňal k pavlínom a ich samotárskemu spôsobu života. Práve preto si vybral Gýmešský hrad ako svoje pustovnícke obydlie.“
Na hrade sa zaviedli každoročné púte na deň sv. Ignáca 31. júla. Známy je deň, ktorý sa stal pamätný tým, že sa vytyčovali hranice pozemkov. Pri obchôdzke vytyčovania hraníc sa pridal aj húf detí, spomedzi ktorých vybrali jedného mládenca a na hraničnom konci mu poriadne nakládli. Aj návštevníci hradu, bez ohľadu na pohlavie a hodnosť, sa na Forgáčov príkaz zúčastnili takého prekvapenia a zaznamenávala to aj kniha návštev. Zvyk vítania hostí na hrade, kde každého udreli štyrmi údermi po zadnej časti tela sa inak nazýval aj „lopatový tanec“. V tento deň biskup Pavol V. Forgáč celý sprievod hojne pohostil.
Všetky tieto stavebné aktivity náležite dokumentovali inštalovaním viac ako 20 pamätných a oslavných tabúľ s nápismi, ktoré oboznamovali pútnikov a návštevníkov nielen s dejinami hradu, ale aj so slávou rodu.
Význam hradu postupne upadal a je zaujímavé, že ešte v 19. storočí obývaný hrad, ktorý nevyhorel, ani nebol násilne poškodený, tak rýchlo spustol. Miestni obyvatelia vysvetľujú túto skutočnosť tak, že na výstavbu cukrovaru v obci použili strešnú konštrukciu hradu.
Biskup gróf Pavol V. Forgáč napokon zaviazal svojich potomkov povinnosťou starať sa o hrad, kaplnku a organizovať každoročné púte.

Hlavní protagonisti prestavby hradu na pútnické miesto
Pavol IV. a Pavol V. Forgáčcovci – otec a syn, obaja biskupmi

Pavol IV. Forgáč     nar. 12.1. 1677 Mukačevo – 29. 11. 1746
Gróf Pavol IV. mal s manželkou Emerenciánou Révayovou (1680-1703) 7 detí. Keď vo veku 22 rokov zomrela, dal ju pochovať v trnavskom Dóme sv. Mikuláša a nad miesto jej odpočinku dal zhotoviť mramorový pomník.
Svojho podielu na panstve Gýmeš sa zriekol v roku 1697 v prospech Šimona IV. Okolo roku 1710, po smrti manželky, sa rozhodol stať kňazom, čo s radosťou prijal aj ostrihomský arcibiskup, ktorý ho na jar 1712 vysvätil za kňaza v Marianke, kde odslúžil svoju prvú omšu. Predpokladá sa, že bol arcibiskupovým služobníkom a napokon získal aj hodnosť kráľovského radcu. Dňa 22. apríla 1723 ho kráľ Karol III. vymenoval za kanonika. V cirkevných hodnostiach rýchlo postupoval, stal sa titulárnym (vyvoleným) rosským – rošoňským biskupom , prepoštom u sv. Ireneja, prepoštom a kanonikom u sv. Juraja zo Zeleného poľa v Ostrihome, katedrálnym archidiakonom. Kráľ ho poveril založením a vedením trnavského biskupstva, k čomu ale pápež nedal súhlas. Ako kanonik prejavil veľkú lásku k žiakom Seminára sv. Štefana. Pre týchto budúcich kňazov založil viacero nadácií. Pochovaný je vedľa manželky v Trnave.

Pavol V. Forgáč    nar. v Čachtice 5. 6. 1696 – 25. 8. 1759
Syn Pavla IV. Forgáča, vyrastal ako sirota medzi cudzími, a preto sa stal vážnym. Obľuboval samotu a takým zostal aj po celý svoj život. Jeho prvým učiteľom bol otec, neskôr sa učil v Trnave a potom v trenčianskom konvikte. V roku 1712 sa dostal do Kolégia sv. Barbory vo Viedni. Študoval na Nemeckom kolégiu v Ríme, kde získal doktorát z filozofie. Za kňaza ho vysvätili v roku 1720 a prvú omšu slúžil bez akéhokoľvek spevu, v tichosti, s otcovou pomocou v kaplnke sv. Ignáca na hrade Gýmeš.
V roku 1718 sa stal opátom Panny Márie z Rakony v Ostrihomskej arcidiecéze pri Dunaji. V roku 1721 sa stal malým prepoštom, kanonikom a lektorom katedrálneho chrámu vo Veľkom Varadíne (Oradea, mesto v Rumunsku). V roku 1725 navštívil Rím a potom, ako sa vrátil, vykúpil Gýmeš pre seba, aby ho neobmedzene mohol vlastniť. Mal s ním svoje plány.
Na tretí deň po smrti varadínskeho biskupa Imricha Čákyho koncom augusta 1732 bol zvolený za varadínskeho kapitulárneho zástupcu a 6. februára 1733 ho kráľ vymenoval za bratislavského prepošta namiesto zomrelého Čákyho. Dňa 7. marca 1733 bol vydaný kráľovský prípis, ktorým panovník nariadil založenie nového biskupstva v Szombathely a novým szombathelským biskupom sa stal gróf Pavol Forgách. Odvtedy každý považoval Forgácha za biskupa a sám sa aj úradne podpisoval ako vyvolený sombathelský biskup. Toto nové biskupstvo oficiálne vzniklo až neskôr.
Keď nastalo obdobie moru, rozhodol sa vyčkať koniec nebezpečenstva na Gýmešskom hrade. Zaobstaral zásoby na dobu jedného roka a 25. mája 1739 sa spolu s dvadsiatimi ľuďmi uzavrel na hrade. Okrem majstrov a sluhov boli s ním aj jeho kaplán Krištof, spovedník a jeho bývalý kaplán Jakub, varadínsky svätostoličný notár Jozef Dongó a tiež synovec Štefan. Práve Štefan bol Pavlovým miláčikom, chcel z neho urobiť poriadneho človeka. Dal ho študovať v Nitre a potom ho dal za vlajkonosiča – zástavníka – do Esterházyho pluku. Ale gróf Štefan opustil vojenčinu, a tak ako aj jeho otec, všetko premárnil. Neskôr však  proti vôli viedenského dvora prešiel na stranu pruského kráľa. Pavol a jeho spoločníci boli na hrade odkázaní sami na seba, pretože vtedy sa neprijímali návštevy a každá dedina či mesto boli dokonale uzavreté. Na hrade trávili čas zbožnosťou a pred sviatkami Panny Márie sa postili a spovedali. Dožinky na sv. Ignáca dodržali, ale len vo vlastnom kruhu, no sviatok dali okoliu vedieť výstrelmi z diel. Nakoniec 4. marca 1740 Forgáč so spoločníkmi opustili hrad.

V roku 1740 dáva 1000 zlatých do nadácie varadínskych paulínov, aby slúžili omše za spásu jeho duše. Na sneme v roku 1741 sa udiala korunovácia Márie Terézie a Pavol po boku arcibiskupa Esterházyho pomáhal pri korunovácii. Mária Terézia ho v roku 1747 vymenovala za varadínskeho biskupa. Dňa 31. júla 1747 boli na Gýmešskom hrade dožinky. Pri tejto príležitosti sa viackrát ozývali delá. Pavol mal na hrade niekoľko hostí –  posla Varadínskej kapitule kanonika Štefana Lubyho a posla Biharskej župy tabulárneho sudcu Imricha Beöthyho. Prišli ho pozdraviť ako nového biskupa a večného župana Biharskej župy. Hostia sa tam zdržali niekoľko dní. Tu vyčkal príchod rímskej bully, ktorá bola podpísaná 17. novembra 1747 a 8. decembra sa mu dostala do rúk. Dňa 14. januára 1748, v deň sviatku Ježišovho mena, bol vo Viedni vysvätený za biskupa. Deň pred vysviackou ho kráľovná vymenovala za svojho tajného radcu a on jej na znak úcty daroval kalich zdobený 826 drahokamami.
Keďže spomedzi mníšskych rádov mu boli najbližší paulíni, tak dňa 12. augusta 1749 položil základný kameň paulínskeho kláštorného kostola na Mariánskej Čeľadi (Máriačalád neďaleko Veľkých Loviec a Podhájskej). Tento kláštor bol v minulosti slávnym mariánskym pútnickým miestom, len škoda, že tento kláštorný kostol bol po druhej svetovej vojne úplne rozobraný a z kláštora je zrúcanina.
Rád  chodieval aj do Prahy, kde ho priťahoval hrob sv. Jána Nepomuckého, ktorý ako vzor dobrých vlastností kňazstva bol roku 1729 zaradený do radov umučených svätých. Pavol Forgáč bol jeho veľkým ctiteľom a vo Varadíne na majetkoch biskupstva dal postaviť jeho sochy a trikrát šiel na púť do Prahy z úcty k jeho relikviám.
Na jar roku 1757 hľadal oddych na Gýmeši. Tu ho zastihol list od kráľovnej z 25. apríla 1757, ktorým ho ustanovila za biskupa do Vácu. Závet napísal  3. júna 1758 a zomrel 25. augusta 1759.

Dnes
Tradícia svätoignácovských pútí sa udržiavala do prvej štvrtiny 19. storočia. V nadväznosti na rodinné a rodové tradície, ako aj na záväzok, ktorý ustanovil gróf a biskup Pavol IV. Forgáč, po takmer dvesto rokoch tradíciu pútí s vítaním hostí lopatovým tancom obnovili členovia Občianskeho združenia Forgach de Ghymes.
Toto OZ sústreďuje žijúcich potomkov trenčiansko-čachtickej vetvy Forgáčovcov žijúcich zväčša na Považí. Sú to potomkovia spomínaného Štefana, ktorý po boku strýka biskupa Pavla V. strávil takmer rok na hrade. Za svojho života tak schudobnel, že jeho potomstvo sa vytratilo z víru dejín.
Prvá obnovená púť so slávnostnou omšou sa konala v roku 2010. Z pragmatických dôvodov sa však nekoná presne 31. júla – priamo na sviatok sv. Ignáca, ale vždy v najbližšiu sobotu. Výstup na hrad je vždy individuálny, čas omše sa zaužíval o 11. hodine. Omša je zväčša celebrovaná v latinčine, nechýba slovenčina, maďarčina a príležitostne nemčina. Popri tom je pripravený aj krátky kultúrny program. Z bezpečnostných dôvodov sa omša slúži buď tesne pred hradom, alebo na prvom nádvorí
Viac informácií o aktualitách ako aj správy a fotogalérie o uplynulých slávnostiach nájdete na oficiálnej web stránke OZ Forgach de Ghymes   www.forgach.org  
Spracoval RNDr. Miroslav Eliáš, Za OZ FdG
Rodový historik a autor publikácie Forgáchovi – šľachtický rod z Gýmeša


Tlačová kancelária
Konferencie biskupov
Slovenska
Výveska.sk Informácie o bohoslužbách,
kostoloch a farnostiach
Liturgia hodín Slovenský betlehem
Rajecká Lesná
Pamiatky na Slovensku Zaex, distribúcia
kresťanskej literatúry