jún, 2017

Filter
25máj - 4júnCelý deňTuríčna novéna - Gaboltov, Farský kostol sv. Vojtecha - mariánska diecézna svätyňa
2jún - 3Celý deň2. púť kresťanských zdravotníkov - Levoča - Mariánska hora
3júnCelý deňFatimská sobota – Nitra – Kalvária
3júnCelý deňFatimská sobota – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
3júnCelý deňFatimská sobota – Turíce - Koinonia Ján Krstiteľ – Ľutina, Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky
3júnCelý deňFatimská sobota – Rajecká Lesná – Frivald
3júnCelý deňFatimská sobota – Hora Zvir, Litmanová
3júnCelý deňFatimská sobota - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
3jún - 4Celý deňZoslanie Ducha svätého - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
3jún - 5Celý deňTuričná púť k Sedembolestnej – Šaštín – Stráže, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie
3jún - 4Celý deňArchieparchiálna odpustová slávnosť – Buková Horka
4júnCelý deňMalá púť – Hora Zvir, Litmanová
9júnCelý deňNoc kostolov – Nitra
9júnCelý deňNoc kostolov – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
9júnCelý deňNoc kostolov – Skalka nad Váhom – Kláštor benediktínov na Veľkej Skalke
9jún1:00- 1:00Noc kostolov – Zoborský Kláštor
10jún - 11Celý deňPúť k Najsvätejšej Trojici – Rajecká Lesná – Frivald
10jún - 11Celý deňArchieparchiálna odpustová slávnosť – Krásny Brod
10júnCelý deňVečer milosrdenstva – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
11júnCelý deňJarná púť – Turzovka – Hora Živčáková
13júnCelý deňMimoriadna púť - storočnica fatimských zjavení - Staré Hory, Bazilika Navštívenia Panny Márie
19jún - 25Celý deňSympózium ORA et ARS – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
23júnCelý deňPúť onkologických pacientov – Rajecká Lesná – Frivald
24jún - 25Celý deňFestival mládeže – Pozba – Studnička, farnosť Beša
24júnCelý deňPúť prvoprijímajúcich detí a rodičov – Skalka nad Váhom, Pútnické miesto Skalka
24jún - 25Celý deňPúť rodín - hlavná púť - Višňové
25júnCelý deňPúť ozbrojených síl a ozbrojených zborov, hasičov a zdravotníkov – Pozba – Studnička, farnosť Beša
25júnCelý deňPúť rodín – Ľutina, Bazilika Zosnutia Presvätej Bohorodičky

SKALKA PRI TRENČÍNE

Patrocínium:
Hlavná púť:
Kontakt: Rímskokatolícky farský úrad, Farnosť Skalka nad Váhom, 913 31 Skalka nad Váhom I/41
Telefón: 032/6584 240
webová stránka: www.putnickemiestoskalka.sk
e-mail: knaz@putnickemiestoskalka.sk   skalka@fara.sk
mapa: https://www.google.com/maps/d/u/0/edit?mid=140HrXJ9hSp_tqZSU4qRuYWyqg50

Skalka, neďaleko Trenčína je spätá so životom sv. Svorada-Andreja a Beňadika. Spoľahlivé správy o svätých pustovníkoch máme z legendy Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Beňadika mučeníka, ktorú napísal ich súčasník, päťkostolský biskup blahoslavený Maurus v rokoch 1064-1070.

Svorad bol pôvodom Poliak. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi.

Okolo roku 1020 Svorad prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hipolyta na Zobore, ho prijíma opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň.

Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffyovom relikviári z roku 1674.

Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre. Miesto jeho hodenia do Váhu vyjadruje dvojvežový kostolík na Malej Skalke zasvätený obidvom svätcom pustovníkom.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14. storočia, dnes sa nachádzajúci v Budapeštianskom múzeu.

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli kanonizovaní medzi piatimi uhorskými svätcami: sv. kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. Sv. Svorada-Andreja a jeho učeníka Beňadika si uctievajú nielen benediktíni, ale aj kamalduli a pavlíni.

Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá Svoradov poľský pôvod. Maďari vidia vo Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu; Česi zas svojho priateľa lebo sa traduje, že Svorada v Nitre navštívil Prokop Sázavský. Najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, medzi ktorým žili.

Skalka sa teda pôsobením týchto pustovníkov stala postupne pútnickým miestom, a dnes možno povedať, že najstarším pútnickým miestom, vtedajšieho Uhorska a významným duchovným centrom po celé storočia Slovenska, najmä založením benediktínskeho opátstva nitrianskym biskupom Jakubom v r. 1224. Aj v neskoršom období, keď ho nitriansky biskup Ján Püsky v r. 1644 odovzdal jezuitom.

Kláštor, predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre jeho obyvateľov, ale celého Považia, ba značnej časti Slovenska. Kláštor bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy, v týchto časoch: „mohutnel nábožný spev veriacich (idiomate slavonico) – po slovensky.“ Jezuiti tu pôsobili do svojho zrušenia r. 1773.

Toto posvätné miesto však bolo žiaľ, poznačené vojnami a postupne pustlo. V 18. storočí bol kláštor a kostol zničený. Dlhý čas toto pamätné miesto označovali len zrúcaniny, avšak zbožný ľud ani vtedy sem neprestával putovať a konať pobožnosti. Konečne r. 1853 z milodarov veriacich bol na Malej Skalke opäť postavený kostol. Po ďalšom spustošení, ale aj celkovom zrekonštruovaní bol 13. júla 1924 k úcte týchto našich svätých opäť posvätený nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka a za účasti tridsaťtisíc pútnikov. Pri tejto príležitosti bolo opäť zverejnené prehlásenie, ktoré vzniklo pri konsekrácii troch biskupov v Nitre – 13. február 1921. Tu vznikla myšlienka, aby toto bývalé benediktínske opátstvo „našou národnou katolíckou svätyňou a ohniskom nášho cirkevno-národného života.“

Podpísané boli významné osobnosti: Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín Fischer -Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár, Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S.J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší.

Celkový zámer však so Skalkou pre mnohé príčiny sa nerealizoval. Vojnové udalosti 1939-1945 neobišli ani Skalku. Oprava chrámu bola ukončená slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey.

Duchovnú správu na Skalke viedol farár zo Skaly. V 20. storočí načas pátri redemptoristi v rokoch 1925-1940, ktorí prišli do Kostolnej na pozvanie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka v roku 1923 zo susedných Čiech. V roku 1940 prebrali starosť o pútnické miesto dominikáni až do zákazu štátnou mocou 10. januára 1949. V rokoch 1950-1955 bol starostlivosťou o Skalku poverený Biskupským úradom v Nitre Dr. Vojtech Hromník a od r. 1955 to bol opäť skalský farár, ako to bolo aj po zrušení rehole jezuitov. Veľkú starostlivosť o toto posvätné miesto prejavoval so svojimi spolupracovníkmi dekan Ernest Omachel, farár v Omšení a rodák zo Skalky.

Nemožno obísť skutočnosť, že ateistický režim sa usiloval získať toto miesto len pre kultúrne účely a vylúčiť akékoľvek náboženské prejavy – ako aj to – že každoročne, zhodou okolností pred výročitou púťou bolo prostredie Veľkej i Malej Skalky zdevastované.
K celkove oprave sa pristúpilo po zmene spoločenského režimu, najmä po roku 2000, najmä vďaka terajšiemu duchovnému správcovi titul. dekanovi Stanislavovi Strapkovi.
Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom po celý rok nielen pre obyvateľov Považia, ale celého Slovenska, Moravy a Poľska. V letnom období sa tu koná svätá omša každú sobotu.
Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, kedy je sviatok sv. Svorada a Beňadika. Púti predchádza medzinárodné stretnutie umelcov Ora et Ars.
Na obnove Skalky sa od r. 2011 podieľa n. f. Beňadik, ktorý nadviazal na výzvu z r. 1921.
Mons. Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup
Text bol so súhlasom kompetentných prevzatý zo stránky http://klastorskalka.sk/historia-skalky

Veľká Skalka – Stará Skalka
Veľká Skalka je spätá so vznikom Opátstva k úcte sv. Beňadika z r. 1224, ktoré založil nitriansky biskup Jakub. Z tohto obdobia pochádza stavba kostola a kláštora v gotickom slohu. Benediktíni tu pôsobili do začiatku 16. storočia.
Nitriansky biskup Ján Püsky daroval opátstvo jezuitom. Jezuiti prestavali kláštor benediktínov. V r. 1667-1669 vybudovali v blízkosti polozrúcaného starého kláštora benediktínov, nový kláštor. Hoci stopy tejto fázy výstavby kláštora jezuitov nie sú celkom preskúmané (stavebne je zachovaná iba vrchná kaplnka s jezuitskou úpravou vročenou r. 1717). Je isté, že bola opatrená novými oknami a preklenutá vysokou kupolou na prístenných pilieroch na vrchole s laternou. Pri ďalších úpravách začiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia a tiež v r. 1905 sa jej interiér podstatnejšie nezmenil.
Vojnové pomery labansko-kuruckých vojen sa odrazili aj na Skalke začiatkom 18. storočia. V r. 1717 jezuiti znova postavili Kaplnku sv. Andreja a Beňadika a nasadili na ňu novú kupolu. Zrúcali starú vežu a vystavili novú, vyčnievajúcu nad kláštorom. Zväčšili jedáleň a pristavili aj niekoľko izieb. Veľká Skalka nadobudla podľa J. Braneckého „krásy akej nikdy viac nebude mať“. Bol postavený aj nový múr, chrániaci stranu kláštora proti dažďom od Váhu. Ku kláštoru pristavili novú časť, pretože kláštor sa rozšíril na 76 členov. V r. 1755 bolo vybudovaných 180 nových kamenných schodov, vedúcich od cesty až k bráne kláštora. Posledná veľká rekonštrukcia Skalky bola v r. 1768, kedy sa uskutočnila výmena strechy. Bolo to len päť rokov od zrušenia rehole v r. 1773, kedy jezuiti museli Skalku opustiť.
Čiastočné úpravy na Veľkej Skalke boli prevedené za trenčianskeho farára – opáta Ľudovíta Stáreka v r. 1852-1853 a za skalských farárov: Pavla Uhrína v r. 1892, Jána Havera r. 1911 a Jozefa Púchovského r. 1914. Väčšie úpravy a stabilizácia objektu sa uskutočnili po r. 2000. V r. 2011 v objekte Veľkej Skalky pribudol prístrešok pre turistov.

Malá Skalka – Nová Skalka
Dvojvežový kostolík postavený v románskom slohu sa tu spomína po prvý raz v roku 1208. Bol zasvätený sv. Beňadikovi. Roku 1520 dal na jeho mieste vybudovať kaplnku ku cti sv. Doroty Juraj Thurzo horlivý katolík, starý otec Juraja Thurzu, neskoršieho palatína.
Počas pôsobenia jezuitov na Skalke kaplnku renovovali v r. 1713 a pristavili k nej vežu. V r. 1679 bol postavený nový oltár na počesť Panny Márie Čenstochovskej. Počas kuruckých vojen bol kostolík poškodený. V r. 1745 kaplnku rozšírili do súčasnej podoby a pristavili k nej dve veže. V r. 1949 v ňom postavili Boží hrob a na Veľký piatok sa tu konali procesie. Neskôr postavili na Malej Skalke aj kalváriu (1676) so štrnástimi stanicami krížovej cesty.
Kostol bol opäť zreštaurovaný za trenčianskeho farára opáta Ľudovíta Stáreka v r. 1852-1853; opravený a posvätený v r. 1924 nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom. Hlavný oltár odvtedy zdobia sochy pustovníkov sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Vojnové udalosti druhej svetovej vojny neobišli ani Skalku a preto bolo potrebné opäť pristúpiť k rozsiahlej oprave, ktorá bola ukončená r. 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey. Maľba svätcov na stene je dielom pátra Emila Prokopa, SVD, z r. 1983.
Ostatné úpravy kostola na Malej Skalke sa uskutočnili v rokoch 2003-2006. V r. 2011 boli vybudované sociálne zariadenia, oprava pútnického domu a okolia. V r. 2012 pribudla v pútnickom areáli nová krížová cesta.

Maurova Legenda
Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača a Benedikta, mučeníka, napísaný od Maurusa, päťkostolského biskupa

V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana, Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii ešte len ťažko ujímalo, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa utiekali kňazi a mnísi z iných krajín, nie donútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa naplnil novou radosťou zo svätého spoločenstva.
Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža s tŕnia, menom Svorad, z vnuknutia Ducha Svätého prišiel do tejto vlasti z poľskej krajiny a od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor ležal na nitrianskom území na počesť svätého Hipolyta mučeníka, prijmúc rúcho a meno Andrej, rozhodol sa viesť pustovnícky život. Akou skrúšenosťou srdca a trýznením tela tu seba trápil, ako som to počul z rozprávania jeho učeníka blahoslaveného Beňadika, ktorý pri ňom žil, rozhodol som sa niekoľkými slovami rozpovedať. Ja, totižto Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, tohto dobrého človeka som videl, ale ako žil, nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel. Do nášho teda kláštora, zasväteného blaženému biskupovi Martinovi, spomenutý mních Beňadik často chodil a mne, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.
Keď sa tento ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké trápenie tela, ale na posilnenie duchovného života zachovával pôst. Po tri dni sa zdržiaval od všetkého, čo možno jesť, z lásky k milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom, postil sa štyridsať dní. Keď však mal prísť čas štyridsaťdenného pôstu, na základe rehoľného poriadku, podľa ktorého žil opát Zozimas, keď každý štyridsaťdenný pôst prežil so štyridsaťpäť ďatľami, sám od otca Filipa, od ktorého mal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov, a na tomto jedle žijúc, s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. V tie dni – ale aj v iné – hoci jedlo nielen nestačilo na osvieženie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, vyjmúc čas modlitby, nikdy neprestal pracovať, ale vezmúc sekeru, chodil pracovať do lesnej samoty. Keď tam jedného dňa prílišnou robotou a pôstom oslabený, na tele i na duchu zmorený ležal, prišiel k nemu nejaký mladík prekrásny na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho cely; no keď vytrženie, v ktorom bol, pominulo, a keď prišiel k sebe, poznal, čo s ním urobilo milosrdenstvo Božie, priznal sa spomenutému učeníkovi svojmu Beňadikovi – ktorý mi to rozprával – a prísahou ho zaviazal, aby o tom pred smrťou nikomu nič nepovedal. Po dennej robote dožičil si taký odpočinok, ktorý skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Okresaný dubový klát totiž ohradil plotom a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré tŕstie. Sám, sediac na kláte ako na sedadle, na osvieženie tela použil takú polohu, že keď jeho telo, premožené spánkom, naklonilo sa na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené hrozne precitlo. Okrem toho dal si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil štyri kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň.
Ó, odmena blahoslaveného muža Andreja, ako blažený a večný život stokrát korunou zdobený, ktorý v nebesiach nahradí to, čo bolo na zemi draho kúpené! Ó, neslýchaná viera, ktorá len vzácnejším robí zasľúbené kráľovstvo! Ani pokrm, ani pohodlie svojou prázdnou príjemnosťou nemohli uchvátiť život vo večnosti a zlý duch nemohol nájsť prístup ku lži.
Tieto veci dozvedel som sa od spomenutého učeníka jeho, Beňadika, ktorý po smrti otca Andreja rozhodol sa tiež bývať na tom istom mieste. Keď podľa príkladu svojho učiteľa tri roky žil v tejto prísnosti, napadli ho zbojníci a v nádeji, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh Váhu, zaškrtili a hodili do vody. Kým jeho telo dlho hľadali a nenachádzali, po celý rok vídali orla sedávať na brehu Váhu ako nejakého pozorovateľa. Ním upozornení na telo, dali sa jednému človeku ponoriť do vody, a tak našli ho neporušené, ako by bol práve umrel. V tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blaženého Andreja, v Bazilike blaženého Emeráma mučeníka, pochovali aj Beňadika, ktorý mi bol o onom ctihodnom všetko, čo som napísal, povedal. Ale čo nasleduje, porozprával mi opát Filip, keď ma ustanovili za opáta.
Keď sa mu (Svoradovi-Andrejovi) teda blížil koniec života, oznámiac to tým, ktorí boli prítomní, prikázal, aby ho nevyzliekali ani z jednej časti jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo už mŕtve ležalo, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso na hnilobu obracala, zvonku bola kožou obtiahnutá. Ale neboli by zbadali tento spôsob mučeníctva, keby nad pupkom neboli zazreli uzol zviazaného kovu. Keď však rozviazanú reťaz ťahali z tela, silne bolo počuť štrkot rebier. Polovicu tej reťaze, ktorú som od tohto opáta vypýtal a podnes opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého prosbe, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol. Aj to, čo som sa z rozprávania opáta Filipa po pochovaní tela blaženého muža dozvedel a zdalo sa mi hodné pamiatky, som zapísal.
Raz zbojníci, ktorých tlupy zväčša samoty obývajú, zišli sa v hore. Keď došlo medzi nimi k hádke, jedného z nich veľmi poranili. Po skončení ruvačky, pretože druhovia tohto poraneného nijako nechceli v hore zanechať, poradiac sa rozhodli, že ho zanesú do cely spomenutého muža Andreja, ktorého povesť bola známa v šírom okolí. Od miesta boli ešte ďaleko, keď zbojník na ceste zomrel. No priniesli ho do cely – bola už polnoc – a zložili ho v nej. Keď ho chceli pochovať, mŕtvy zrazu začal dýchať a vstávať. Keď však tí, čo tam boli náramne sa naľakali a zo strachu utekali, vzkriesený volal ich nazad, hovoriac: „Nebojte sa, bratia, a neutekajte! Svätý Svorad ma totiž vzkriesil z mŕtvych do života.“ A oni od radosti plakali a prosili ho, aby s nimi šiel, povedal, že nikdy z tej cely neodíde, ale navždy tam Bohu a svätému Svoradovi bude slúžiť. Urobil teda, čo sľúbil, a ostal tam až do svojej smrti.
Nijako som nechcel zamlčať ani iný zázrak, o ktorom som sa dozvedal z rozprávania toho istého opáta Filipa. V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil. Ó, muž takej zásluhy pred Bohom, ktorý, ukážuc sa viditeľným, oslobodil ľudí a neviditeľný má miesto medzi zbormi anjelov.
KONČIA SA SKUTKY SVÄTÝCH SVORADA A ČI ANDREJA VYZNÁVAČA A BEŇADIKA MUČENÍKA STRUČNE SPÍSANÉ PÄŤKOSTOLSKÝM BISKUPOM MAURUSOM.
Text bol so súhlasom kompetentných prevzatý zo stránky http://klastorskalka.sk/historia-skalky


 

Tlačová kancelária
Konferencie biskupov
Slovenska
Výveska.sk Dom Pútnika,Trnava
OZ Spojené ruky
Zoborský skrášľovací
spolok, Nitra
Liturgia hodín Slovenský betlehem
Rajecká Lesná
Pamiatky na Slovensku Zaex, distribúcia
kresťanskej literatúry